Arogancia sa na trhu myšlienok nevypláca

20.12.2006

Pri akomkoľvek pokuse hodnotiť východiská určitého názorového smeru, s ktorým nesúhlasíte, existuje pár oprávnených rizík. Jedným z nich môže byť: opustenie platformy vecnej diskusie, ďalším strata schopnosti sebakritického uvažovania, či historickej pamäte, a v neposlednom rade je to pokrytectvo t.j. neaplikovanie tých istých hodnotiacich štandardov na seba, ako povedzme na názorového oponenta.

„ Ak je prejavovaný názor správny, ľudia dostávajú možnosť napraviť stav vecí a postúpiť tak v rozvíjaní ľudského myslenia. Ak je názor nesprávny, dostávajú zas možnosť konfrontácie s ním a dostatočne si tak uvedomia dôležitosť súčasnej pravdy.“

J.S.Mill

Úvod

Pri akomkoľvek pokuse hodnotiť východiská určitého názorového smeru, s ktorým nesúhlasíte, existuje pár oprávnených rizík. Jedným z nich môže byť: opustenie platformy vecnej diskusie, ďalším strata schopnosti sebakritického uvažovania, či historickej pamäte, a v neposlednom rade je to pokrytectvo t.j. neaplikovanie tých istých hodnotiacich štandardov na seba, ako povedzme na názorového oponenta. Autor týchto poznámok dúfa, že sa mu podarí tejto pasci vyhnúť, pričom zároveň si, na základe doterajšieho štúdia a pozorovania, dovoľuje konštatovať, že predstavitelia smeru zvaného neokonzervativizmus do nej bohužiaľ už dávno spadli. A zdá sa, že im to vôbec neprekáža.

Korene arogancie

Environmentálni radikáli, ekologickí fanatici, predstavitelia radikálnej ľavice, šarlatáni, diktátori, populisti, ekonomicky nevzdelaní pomätenci...Tento slovník tak často používaný nositeľmi teoretických východísk nemeckého rodáka a zakladateľa neokonzervativizmu Lea Straussa, preventívne degraduje akýchkoľvek názorových oponentov pravého krídla republikánskej strany v USA. V tomto prípade nie je dôležité, či ide o politický pravo-ľavý diskurz, environmentálne problémy, otázky unipolárneho usporiadania sveta, ekonomickú globalizáciu, fungovanie medzinárodných finančných inštitúcií, diskusiu o ľudskej prirodzenosti a slobode jednotlivca, alebo postavenie korporácií v súčasnom socio-ekonomickom systéme. Je možné, že tento arogantný pohľad brániaci akémukoľvek vývoju v samotnom neokonzervatívnom hnutí, vyplýva z postojov nadradenosti a zároveň pocitu prenasledovania. Pán Strauss bol totiž presvedčený, že pravda je príliš ťažké bremeno, aby ho niesla nevzdelaná väčšina, a jeho verní nasledovníci (napr. Irving Kristol považovaný za otca neokonzervativizmu) verili, že sú tí, ktorí tento preťažký údel z jej pliec snímu, a budú spoločnosť viesť. Pocit prenasledovania sa viaže predovšetkým k nepriateľsky naladenej akademickej obci, liberálnym médiám a samozrejme k nanajvýš amatérskemu tretiemu sektoru. Toto by mohlo čiastočne vysvetľovať až neuveriteľne agresívne postoje predstaviteľov tohto názorového smeru voči svojim oponentom, najmä ak zoberieme do úvahy, že agresia z psychologického hľadiska reflektuje obavy a pocit ohrozenia. Vzhľadom na ich momentálne obrovský vplyv na rozhodovanie v najsilnejšej krajine sveta a následne aj na celú našu planétu, stojí určite za zmienku pozrieť sa podrobnejšie na teoretické východiská formujúce napr. aj zahraničnú politiku USA.

Teória

Na jednej strane velebenie noblesných antických filozofov ako Platón tvrdiacich, že jedine intelektuálna elita má právo vládnuť (neviem ako by bol ctený filozof v tejto súvislosti spokojný s George W. Bushom). Na strane druhej pohŕdavé odsudzovanie Lockea a ostatných liberálov za ich vieru, že ľudské bytosti sú si od narodenia rovné, a zaslúžia si slobodu a poznanie pravdy. Neprekvapuje preto odmietanie vývoja, ktorý sa v 60. a 70. rokoch minulého storočia uskutočnil v rámci environmentálnych , ľudsko-právnych, alebo ženských hnutí. Prominentný Francis Fukuyama toto obdobie dokonca nazýva Veľkým rozkladom. Neokonzervatívci totiž veria, že prirodzeným javom a povahou človeka je podrobenie sa a nadvláda, a nie rovnosť. Ako som už spomínal, medzi akademickou obcou nie sú príliš rešpektovaní, pretože nie sú vybavení pre filozofickú diskusiu. Nemajú absolútne žiadne ambície svet pochopiť, oni ho chcú meniť. A vrátiť späť pred liberálnu revolúciu. A to je podľa autora tohto článku, ako aj podľa ďalších miliónov ľudí na celom svete, tragédia nás všetkých.

Kvôli objektivite však treba dodať, že Strauss veril v noblesné motívy intelektuálnej elity. Že tí, ktorí majú to obrovské šťastie a dosiahnu určitú úroveň vzdelania, aby mohli viesť spoločnosť, nebudú svoju moc zneužívať a poskytnú nevedomým masám to, čo pre svoj spokojný život potrebujú. Nie je to však sloboda ani prosperita. Tieto atribúty by totiž v skazenom liberalizme strhli lúzu späť k neviazanému konzumu. Jediné, čo ich odvráti od vulgárnosti je fixácia na dve veci: vojna a náboženstvo.

Medzinárodná politika

Už dlhšie obdobie sú neo-konzervatívni akademici a intelektuáli mimoriadne vplyvní, skvele organizovaní a dotovaní. Sú nespochybniteľnými mozgami pravicových think tankov a nadácií, pričom je asi zbytočné podotýkať, že hlavnými donormi pre ich činnosť sú fondy mamutích korporácií (napr. známe CATO a the American Enterprise Institute sú silne podporované firmami ako Miscrosoft, Citicorp, Phillip Morris atď.) Významné postavenie v Bielom dome, ktoré začali nadobúdať za prezidenta Reagana, si upevnili počas vlády Busha seniora, pričom o ich ohromnom vplyve na jeho syna už pochybuje len málokto. To, čo teória napovedá o pohľade na nepriateľa ako na stelesnenie zla, ktoré musí byť zničené a s ktorým sa neoplatí diskutovať, bolo bohužiaľ zrealizované do bodky. Predstavitelia tohto myšlienkového smeru sa v jednotlivých vládach recyklovali a cirkulovali v rôznych vysokých štátnych funkciách. Typické je absolútne pohŕdanie medzinárodným právnym poriadkom a Chartou OSN , teda aspoň tým minimom, na ktorom sa ľudia rôznych rás a náboženstiev dokázali pre mierové spolužitie dohodnúť. Toto pomerne odvážne tvrdenie si zaslúži pár príkladov. Keď v roku 1986 odsúdil Medzinárodný súdny tribunál Spojené štáty americké za porušenie medzinárodného práva, pretože zaútočili v rokoch 1983 a 1984 na Nikaraguu, kde zahynuli stovky civilistov, USA samozrejme rozhodnutie súdu nerešpektovali. Odmietli zaplatiť súdom stanovené reparácie a spolu s Izraelom vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN, na ktorej znení odsudzujúcom USA za tento teroristický čin sa zhodli všetky ostatné štáty. Bombardovanie Panamy americkými jednotkami v roku 1989 zanechalo v ruinách hlavného mesta približne 3000 mŕtvych civilistov. Zatknutý diktátor Noriega, ktorý sa zodpovedal pred americkými súdmi za obchodovanie s drogami, bol pritom už dlhšiu dobu na výplatnej listine CIA.

No a detailnejšie popisovať poslednú inváziu do Iraku slúžiacu na ovládnutie zdrojov tejto chudobnej krajiny asi nemá ani význam. Fakt, že pri všetkých týchto inváziách flagrantne porušujúcich medzinárodný právny poriadok, mali v Bielom dome silné postavenie predstavitelia neokonzervatívneho hnutia, niečo napovedá o ich militantnosti a schopnosti použiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Čo si o tom myslí medzinárodná komunita je absolútne irelevantné. Nemyslím, že je nutné špeciálne politologické vzdelanie na uvedomenie si skutočnosti, že v podobnej medzinárodno – politickej situácii sa svet ocitol pred rokom 1939.

 Vzťah k vede

Túto časť mojich poznámok začínam zdravou skepsou a dovolím si konštatovať, že každá politická sila, ktorá je pri moci bude spochybňovať tie výsledky vedeckých výskumov, ktoré bránia uskutočneniu jej politických cieľov. Predchádzajúci odstavec sa týkal tých vízií neokonzervatívneho hnutia, ktorých implementácia počíta s fascináciou väčšiny obyvateľstva „ spravodlivou vojnou“ a „ šírením demokracie“. Realizácia druhého teoretického piliera a síce fixácia na náboženstvo však naráža na odpor predsa len sofistikovanejší. Ide o odpor akademickej obce a vedeckej komunity. Touto problematikou sa podrobne zaoberal novinár Chris Mooney, ktorý okrem iných otázok spomína najmä interupciu, spochybňovanie účinnosti kondómov, nátlak na predstaviteľov vedeckej komunity, konkrétne National Cancer Institute, zverejniť údajné prepojenie medzi umelým prerušením tehotenstva a rakovinou prsníka. Samostatnou otázkou je popieranie globálneho otepľovania a klimatických zmien ( tu sa však spočiatku negatívna rétorika amerického prezidenta postupne mení). Čo sa týka tohto problému, najmocnejšieho muža sveta okrem nespochybniteľných dôkazov k ústupkom dohnali otázky odbornej verejnosti, ktorá nastolila nasledovný argument: Prečo sa politika Bushovej administratívy v tejto otázke jednostranne odvíja od názorov, ktoré pochádzajú z výskumných ústavov dotovaných silnými hráčmi energetického priemyslu. Na strane druhej existujú vládou podporované výskumné ústavy združujúce tisícky vedcov, ktoré tvrdili, že súčasné vedecké pozorovania vedú k jednoznačnému záveru: klíma sa mení k horšiemu a môže za to činnosť človeka. Otázka prečo by mala táto komunita konšpirovať proti vlastnej vláde ( ktorá ju navyše finančne podporuje) a podkopávať prezidentovu autoritu, ostala nezodpovedaná. Zatiaľ čo kriticky uvažujúcemu človeku napadne pár dôvodov prečo by to robil vedecký ústav závislý na fondoch ropného koncernu ExxonMobile, alebo uhliarskeho gigantu .Peabody Coal. Do politickej agendy americkej administratívy sa problematika globálneho oteplovania dostala definitívne až po tom, ako Pentagon zverejnil správu, že klimatické zmeny sú pre národnú bezpečnosť USA oveľa nebezpečnejšie ako terorizmus.

Verejnosť

Priznám sa, že nedokážem odhadnúť relevanciu prieskumov verejnej mienky na akýkoľvek problém. Spochybniteľná môže byť formulácia otázok, vzorka respondentov, inštitúcia, ktorá prieskum realizuje atď. Aj preto som si pre účely článku vybral dva prieskumy uskutočnené inštitúciami, ktoré z výsledku určite neboli nadšené ( aj keď ho samozrejme zverejnili), a preto je pravdepodobnosť, že by vyhodnotenia falšovali, minimálna. Témou je vojna v Iraku, pre európsku verejnosť pravdepodobne jeden z mála projektov s absolútne jasným podpisom neokonzervatívneho krídla v Bielom dome. Tým prvým je prieskum objednaný britským Ministerstvom obrany, ktoré sa Iračanov pýtalo, či si myslia, že prítomnosť britských a amerických jednotiek napomáha bezpečnosti v krajine. Kladne odpovedalo percento respondentov. Posun od mierneho optimizmu, keď koaličné jednotky zvrhli brutálneho diktátora, k bezuzdej nenávisti voči , teraz už „okupantom“, je zarážajúci.

Druhým je prieskum realizovaný rešpektovanou organizáciou Gallup s pobočkami v 60-tich krajinách, ktorá sa tentokrát občanov USA pýtala na prítomnosť ich vojakov v Iraku. Za okamžité stiahnutie sa z krajiny bolo 60 percent opýtaných. Pre nedostatok priestoru som nezahrnul výsledky výskumov pojednávajúce o obľúbenosti amerického prezidenta, o štátoch predstavujúcich najväčšiu hrozbu pre svetový mier, či o americkej zahraničnej politike. Či si už čitateľ nájde čas vyhľadať ich na internete nie je až také dôležité. Oveľa dôležitejšie je zvýrazniť fakt, že implementácia neokonzervatívnych vízií do aktívnej politiky (v tomto prípade zahraničnej) vzbudzuje odpor väčšiny verejnosti. Aj keď vízie sa v tomto konkrétnom prípade miešajú s kontrolovaním prírodných zdrojov samostatnej a nezávislej krajiny.

 
Záver

Keď televízia NBC vo svojom programe NBC news zverejnila fakt, že Pentagon zbiera súkromné údaje o účastníkoch protivojnových demonštrácií, v najslobodnejšej krajine sveta sa otriasli v základoch dva piliere garantované skvele napísanou americkou ústavou: sloboda zhromažďovania a sloboda slova. Ako som už spomínal, neokonzervatívci sú svojim spôsobom idealisti snažiaci sa chrániť tradičné hodnoty a morálne normy. Ak medzi ne neradia už ani slobodu slova a názoru pre ľudí, ktorí majú voči ich víziám výhrady, a zároveň majú problém rešpektovať názory nezávislých vedeckých inštitúcií, ostávajú logicky marginalizovaní. Nepochybujem o mnohých skvelých a úprimných intelektuáloch na strane súčasného neokonzervatívneho hnutia. Možno by si len mohli pripomenúť výhody slobodnej a verejnej diskusie ako ju sformuloval J.S. Mill: „Je potrebná verejná diskusia, nesprávny názor predsa musí pod tlakom faktov a argumentov ustúpiť a odísť do zabudnutia. Dôveru vzbudzujúci človek sa diskusii nevyhýba, čaká na proti-argumenty, aby tak rozvinul svoje obzory. Pokiaľ prizná existenciu určitého problému v spoločnosti, (pozn. autora: príkladom môžu byť tisícky detí, ktoré každodenne umierajú na hladomor a liečiteľné choroby), tak počúva názory ostatných a snaží sa pozerať na problém z rôznych uhlov a perspektív.”

Ako pokračuje slávny filozof, netreba sa báť vyhrocovať argumenty do krajnosti, pretože len táto forma analýzy umožňuje spoznať limity svojich úvah. Zároveň si tak uvedomíme hranicu, za ktorou by boli naše návrhy na riešenie danej krízy kontraproduktívne. Pri uvedomovaní si týchto myšlienok budem sympatizantom názorov pána Straussa či Kristola, a špeciálne tým slovenským, úprimne držať palce.

Milan Šebo, sebo@priateliazeme.sk