apríl 2009: jednostranná orientácia na rast - jedovatý všeliek

Na začiatku apríla sa na londýnskom summite G20 stretli dva svety. Lídri krajín, ministri financií a predstavitelia centrálnych bánk vo vnútri ExCel centra prišli hľadať dohodu o reformách zlyhávajúceho ekonomického systému, zatiaľ čo občania v uliciach volali po nových politikách a úplnej zmene kurzu.

Doterajší prístup k rozvoju, ktorý vníma ekonomický rast ako všeliek, ktorý vnucuje rozvíjajúcim sa, tranzitívnym, ale aj rozvinutým ekonomikám neoliberálne reformy od privatizácie verejných služieb po liberalizáciu obchodu, je čoraz viac vnímaný ako kľúčová súčasť dnešnej krízy. Mimovládne organizácie, akademici a aktivisti preto volajú po zásadných zmenách.

Priatelia Zeme-CEPA sa od svojho vzniku usilujú o kultivovanie diskusie o environmentálne a sociálne udržateľnom rozvoji a o hľadanie konkrétnych alternatív v podobe pilotných projektov. Udalosti a zmeny, ktorými sme svedkami v súčasnej kríze, potvrdzujú naše argumenty o rizikách neoliberálnych politík. Tento mesiac Vám ponúkame prvú sériu článkov, v ktorých poukazujeme na to, že jednostranná orientácia na ekonomický rast vedie k chybným rozhodnutiam v oblasti hospodárskej politiky. Vplyvy zlých rozhodnutí predurčujú osud krajiny – v tomto prípade Slovenska – na dlhé roky dopredu.

Od druhej svetovej vojny je hrubý domáci produkt (HDP) vďaka implicitne predpokladanému vzťahu medzi ekonomickým rastom a blahobytom obyvateľstva všeobecne považovaný za indikátor nielen ekonomickej prosperity štátu, ale neraz aj kvality života v jednotlivých krajinách či regiónoch. Takéto chápanie je založené na predpoklade, že všetci obyvatelia danej krajiny skôr či neskôr z ekonomického rastu profitujú. Zástancovia používania HDP ako efektívneho ukazovateľa rozvoja vychádzajú z predpokladu, že ekonomický rast automaticky „presakuje“ medzi všetky vrstvy obyvateľstva (trickle down economy).

Predstava, že prostredníctvom HDP možno zmysluplne merať kvalitu ekonomiky či dokonca kvalitu života, je však extrémne zjednodušujúca a zavádzajúca. Pred týmto varoval už v roku 1934 aj jeden z  hlavných autorov konceptu HDP Simon Kuznet. Upozornil, že závery o prosperite krajiny možno len sotva vyvodiť z jej národného príjmu. Práve takéto zjednodušujúce závery však dlhodobo intenzívne podporovali medzinárodné finančné inštitúcie, najmä Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Projekty, ktoré tieto inštitúcie podporujú, sa jednostranne a nekriticky orientujú na vyšší ekonomický rast. Na ich politike nič nemenia ani mnohé empirické príklady, ktoré ilustrujú, že je – dokonca dlhodobo – možné dosahovať vysoko koncentrovaný a nevyvážený rast bez toho, aby mal pozitívny vplyv na kvalitu života ľudí v danej krajine či oblasti. Univerzálna prospešnosť rastu je chiméra, často je skôr možné pozorovať pravý opak. V Indonézii došlo v mene rastu, ku ktorému malo viesť intenzívne pestovanie kreviet, k masívnemu ničeniu mangrovových porastov, vysídľovaniu komunít z ich pozemkov a nasiaknutie poľnohospodárskej pôdy soľou. Tradičné pestovanie kreviet sa pod tlakom indonézskej vlády zmenilo na intenzívny obchod koncentrovaný v rukách niekoľkých spoločností, čo viedlo k nepokojom medzi miestnym obyvateľstvom a obchodnými spoločnosťami. Mimovládne organizácie v Indonézii upozorňovali na porušovanie ľudských práv a sociálne konflikty spôsobené neoprávneným vysídľovaním malých roľníkov z pôdy, neľudskými pracovnými podmienkami robotníkov, ktorí pracovali pre obchodné spoločnosti a neochota indonézskej vlády podporiť malých pestovateľov kreviet.[1]

Nejde však len o problém rozvojových krajín. Príklad neadekvátnosti HDP ako ukazovateľa prosperity možno nájsť v atlantických oblastiach Kanady, kde bolo rybárstvo dlhodobo prezentované ako odvetvie, ktoré sa zaručí o zvýšenie prosperity. V osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov zažíval intenzívny rybolov skutočne boom, no situácia sa zmenila v roku 1992. V tom čase došlo k úplnému kolapsu rybích kolónií a obnoviť produkciu v pôvodnom rozsahu sa už nepodarilo.

Odstrašujúcim príkladom jednostrannej orientácie na ekonomický rast je aj Slovensko. Krajina od roku 2001 investovala v rôznej podobe desiatky miliárd korún do rozvoja automobilového priemyslu, od ktorého sa očakávalo, že bude jedným z hlavných motorov ekonomického rastu. Pozrime sa bližšie, ako vláda využívala verejné peniaze na podporu zahraničných investorov a do akej miery miliardy z verejných peňazí pomohli rozvoju všeobecného blahobytu na Slovensku. Ministerstvo hospodárstva dlho utajovalo zmluvy, ktoré s investormi podpísali vládne inštitúcie a samosprávy, napriek sérii rozsudkov, v ktorých súdy dali za pravdu Priateľom Zeme-CEPA a označili ich utajovanie za protiprávne. Verejnosť nemala možnosť poznať detaily o rozsahu a forme podpory investorov, a tak ani možnosť zhodnotiť, do akej  miery sú verejné peniaze vynakladané účinne.

Vláda po rokoch vlani prerokovala a zverejnila hodnotenie efektívnosti poskytnutých investičných stimulov[2].  Vyplýva z nej, že v rokoch 2001 až 2006 priama štátna pomoc predstavovala 16 miliárd Sk, pričom až 82 % z nej smerovalo do podpory automobiliek. Vládne hodnotenie priznáva, že podpora smerovala najmä do Žilinského a Trnavského kraja, pričom do Prešovského regiónu „s najnižším HDP, s okresmi s najvyššou nezamestnanosťou a najmenším záujmom investorov, nesmeroval ani jeden investičný stimul.“ (Id., s. 7). Do druhého ekonomicky najslabšieho regiónu – Banskobystrického kraja – smerovali dva investičné stimuly vo výške 109 miliónov Sk.

V krajoch, do ktorých podpora smerovala, je zas zaujímavá udržateľnosť vytvorených pracovných miest. Automobilový priemysel naplno zasiahla hospodárska kríza, čo sa prejavilo na zníženom odbyte. Bratislavský Volkswagen postupne od leta 2008 zrušil 800 agentúrnych pracovných miest (teda nie kmeňových zamestnancov firmy)[3], francúzska automobilka PSA Peugeot Citroën ohlásila prepúšťanie, ktoré má v roku 2009 postihnúť 190 ľudí,  KIA motors síce ohlásila, že prepúšťať zatiaľ nebude, ale vo februári na dva týždne obmedzila prevádzku na jednu smenu. Podľa informácií odborového zväzu KOVO je v kríze neistá situácia zamestnancov, ktorí mali zmluvu na dobu určitú a jej platnosť skončí v nasledujúcich mesiacoch. Informácie o reálnom rozsahu prepúšťania sú pritom ťažko dostupné, Volkswagen napríklad na konci minulého roka prepúšťanie agentúrnych zamestnancov niekoľko mesiacov tajil.

Pochybnosti o efektivite vynaložených miliárd  korún z verejných zdrojov, a tak aj celej hospodárskej stratégii, ktorú slovenskí politici na podnet automobiliek presadzovali a presadzjú už desaťročie, sú na mieste. Pre politické elity na Slovensku a v EÚ to však zatiaľ nie je dôvod na prehodnocovanie. Naopak, masívna podpora automobilového priemyslu pokračuje. Na Slovensku ju zatiaľ predstavuje tzv. šrotovné, na úrovní EÚ úvery automobilkám. Európska investičná banka na začiatku apríla schválila úvery v hodnote 866 miliónov eur (www.etrend.sk, 7. 4. 2009). Úver by mal podporiť výrobu automobilov s nižšími emisiami oxidu uhličitého a mal by byť poskytnutý automobilke Nissan (Španielsko, Británia), Jaguar Land Rover a Volkswagen (India).

Hoci na Slovensku sa o potrebách zmeny prístupu k hospodárskej politike a prehodnotení jednostrannej orientácie na ekonomický rast ešte seriózne nediskutuje, na európskej úrovni sa objavujú prvé náznaky nového prístupu. V roku 2007 Európska komisia, Európsky parlament, Rímsky klub, OECD a WWF zorganizovali medzinárodnú konferenciu „Za Hranice HDP“. Jej cieľom bolo vytvorenie priestoru na diskusiu o HDP a jeho úlohe v oblasti rozvoja a o indikátoroch, ktoré by mohli byť vhodnejšou alternatívou.

Na konferencii sa stretlo viac ako 650 tvorcov politík a expertov. V otváracom prejave José Manuel Barroso poznamenal, že HDP nedokáže zachytiť/zmerať aktuálne výzvy ako klimatické zmeny, verejné zdravie a environmentálne problémy. Pier Carlo Padoan z OECD, poznamenal, že „je potrebne merať blahobyt, a nie iba produkciu.“ Rovnaký postoj zaujal aj predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pottering, ktorý upozornil, že blahobyt nie je iba rast. To, čo podľa neho potrebujeme, je vízia, ktorá by išla za hranicu HDP. Účastníci konferencie dospeli k záveru, že je potrebné začať čo najskôr používať multidimenzionálne indikátory, ktoré berú do úvahy nielen rast, ale aj ďalšie oblasti týkajúce sa redistribúcie, životného prostredia a sociálnej rovnosti.

Viac informácií o iniciatívach, ktorých cieľom je určiť alternatívne indikátory voči rastu, prinesieme v májovej téme mesiaca..

« späť