Žijeme vo svete množiacich sa ekonomických a finančných kríz, prehlbujúcich sa nerovností medzi ľuďmi aj regiónmi, nenávratného vyčerpávania vzácnych prírodných zdrojov a rastúcej koncentrácie moci v rukách čoraz vplyvnejších skupín. Ekonomická a tým aj politická stabilita jednotlivcov, rodín, komunít, obcí a regiónov sa znižuje. Naopak, rastie ich závislosť od globálnej ekonomiky, ktorej podstatu nevedia a ani nemôžu za súčasných podmienok účinne ovplyvniť.

Obce a regióny sa snažia dostať z ekonomického zaostávania rôznymi spôsobmi: rozpredávajú zbytky vlastných zdrojov (napr. pôdy, lesov, prevádzok, budov), postupne privatizovali infraštruktúru a služby (napr. vodárenské služby, verejnú dopravu, odpadové hospodárstvo a energetiku), z eurofondov a zo svojich nízkych rozpočtov dotujú zahraničných alebo nedomácich investorov, ktorí sú obyčajne ekonomicky mnohonásobne silnejší než celé regióny a často intenzívne hľadajú všetky dostupné cesty, ako sa dostať k rýchlym finančným zdrojom, korupciu nevynímajúc.

Spoločným menovateľom týchto nezdravých trendov, do ktorých samosprávy uvrhla finančná tieseň a zle nastavená medzinárodná a domáca legislatíva a politika, je zvýšenie závislosti obcí a regiónov od veľmi nestabilnej externej ekonomiky. Ekonomický dôsledok je jasný: z regiónov uniká kapitál a sú čoraz nestabilnejšie. Uvedené kroky totiž fungujú ako účinná drenáž zdrojov z regiónov. Práve v čase, kedy by sa jeho využitie regiónom najviac zišlo.

Fráza „inej cesty niet“, za ktorú sa doterajšia prax neoprávnene skrýva, neobstojí. Šancu má iba zásadná zmena ekonomického kurzu a uvažovania, a to tak na medzinárodnej, ako aj na regionálnej a lokálnej úrovni. Je potrebné posilniť ekonomickú stabilitu obcí a regiónov, zvýšiť mieru ich ekonomickej nezávislosti a rešpektovať pritom ich prírodné limity a spoločenské potreby.

To v praxi znamená citlivo a efektívne využívať lokálne ľudské, vedomostné, finančné, prírodné a energetické zdroje na uspokojovanie lokálnych potrieb, obmedzovať závislosť od dovozu potravín, výrobkov a služieb, rozvíjať domáce pracovné príležitosti a diverzifikovať lokálne ekonomické aktivity na vidieku.

O energetike sa právom hovorí, že je kostrou hospodárstva. Nikdy sa nemôže stať, že by nejaký región energiu vôbec nepotreboval. Aj keby regióny dokázali využiť celý svoj potenciál úspor, výdavky za spotrebovanú energiu a energetické zdroje budú stále tvoriť jednu z ich hlavných výdajových položiek. Čím viac energie spotrebujú, tým väčšie budú ich výdavky a čím menej energie si vyrobia sami, tým väčší bude únik zdrojov z nich každý deň, každý mesiac, rok čo rok.

Ekonomické uvažovanie musí začať úsporami, ale nesmie nimi končiť. Komunálni lídri by mali skúmať, do akej miery sa príjmy z lokálnej energetiky „točia“ v regióne, než odtečú inam, a nakoľko slúžia ako zdroj príjmov pre miestne organizácie (najmä dodávateľov služieb a tovarov) a miestnych ľudí (najmä zamestnancov).

Je známe, že pre miestny rozvoj nie je dôležité iba to, koľko peňazí doň príde, ale aj obdobie, počas ktorého v danej oblasti môžu peniaze pôsobiť. Preto vôbec nie je jedno, či solárnu elektráreň na obecnom pozemku postaví cudzí investor, ktorý okamžite stiahne všetky vzniknuté príjmy z regiónu preč, alebo miestne družstvo či akciovka, ktorá bude z príjmov za predaj elektriny financovať ďalšie rozvojové projekty v regióne. Rovnako je veľký rozdiel, či drevný odpad z miestnej píly v podhorskej obci využije samospráva na prípravu paliva na vykurovanie vlastných objektov, alebo či ho za lacný peniaz odkúpi na dlhé obdobie tepláreň z krajského mesta.

Samosprávy aj regióny by teda mali sledovať, do akej miery sa príjmy – napríklad z pripravovaných energetických projektov - v regióne zdržia, ale nepriamo aj to, akú má daná lokalita pre peniaze „retenčnú schopnosť“. Sú to nové témy, ale oplatí sa im venovať, pretože môžu poskytnúť dôležité informácie pre rozhodovanie samospráv. (Záujemcom odporúčame zaujímavú metodiku na určovanie tzv. lokálneho multiplikátora - pozri publikáciu Penězům na stopě: Měření vašeho dopadu na místní ekonomiku pomocí LM3).