O energetickej bezpečnosti sa obyčajne uvažuje iba na úrovni štátu, prípadne EÚ, a to najmä v súvislosti s rastom nákladov na výrobu energie, stabilitou energetických dodávok a ochranou životného prostredia. Slovensko je krajina s vysokou energetickou náročnosťou a je veľmi závislá od dovozu fosílnych zdrojov energie. Z tohto typu zdrojov Slovensko dováža všetko čierne uhlie, 98 % ropy, 98 % zemného plynu a jeho jediným významným domácim fosílnym zdrojom je hnedé uhlie.

Vzhľadom na rýchle ubúdanie svetových zásob ropy a rýchlo postupujúcu klimatickú zmenu, ktorá vytvára čoraz silnejší tlak na zmenu orientácie energetiky z fosílnych palív na iné druhy energetických zdrojov, rastie aj význam energetickej bezpečnosti.

Energetická bezpečnosť znamená spoľahlivú dodávku energie a prístup k energetickým zdrojom a palivám v požadovanom množstve a kvalite a za primerané ceny. Energetická bezpečnosť závisí od bezpečnosti zásobovania a tiež od technickej bezpečnosti energetických zariadení. Závisí od mnohých premenných, pretože na globálnom energetickom trhu nie je spojená len s domácimi a medzinárodnými dodávkami energie, ale aj so spoľahlivosťou obchodných partnerov.

V štáte, ktorý je odkázaný na dovoz fosílnych energetických zdrojov, energetická bezpečnosť závisí najmä od vonkajších geopolitických aspektov, možností uskladnenia energetických zdrojov a ich náhrady inými zdrojmi. Tieto otázky ostávajú v kompetencii vlád členských krajín EÚ, avšak postupné prepájanie energetických trhov v rámci EÚ do jedného silného bloku presúva niektoré otázky energetickej politiky do rámca politickej agendy EÚ. Odhaduje sa, že ak nebudú prijaté žiadne opatrenia, energetická závislosť EÚ od tretích krajín narastie z 50 % v roku 2000 na 70 % v roku 2030.

EÚ odhaduje, že v roku 2030 bude jej závislosť od dovozu fosílnych palív nasledovná:

• 66 % spotreby uhlia
• 90 % spotreby ropy
• 80 % spotreby plynu

To vytvára pre EÚ mimoriadne zraniteľnú a strategicky nevýhodnú budúcnosť a núti jej členské štáty hľadať a posilňovať nástroje na zvyšovanie vlastnej energetickej bezpečnosti. K takým opatreniam patria najmä:

• Úspory energie a znižovanie energetickej náročnosti hospodárstva
• Znižovanie spotreby fosílnych palív
• Vhodný energetický mix
• Využívanie domácich a obnoviteľných zdrojov energie

Regióny by nemali iba pasívne čakať na to, čo vymyslia národné vlády a bruselská administratíva. Mali by aktívne plánovať rozvoj vlastnej energetiky tak, aby boli čoraz nezávislejšie na nestabilnom globálnom energetickom trhu. Väčšina regiónov – najmä vidieckych –  má obrovský potenciál úspor a veľmi dobré predpoklady na využívanie vlastných obnoviteľných zdrojov energie.

Regióny by mali čím skôr vytvoriť pevné bariéry proti vývozu svojich energetických zdrojov (napr. dreva a drevného odpadu) a predaju majetku, ktorý je využiteľný na výrobu čistej energie (napr. pozemky pre solárne elektrárne, lesy, staré objekty, ktoré kedysi slúžili ako vodné mlyny a podobne). Mali by budovať vlastné energetické prevádzky a vytvárať účinné mechanizmy, ktoré zabránia úniku príjmov z výroby a predaja energie spotrebovanej v ich území.

Energetická bezpečnosť regiónov úzko súvisí s decentralizáciou energetiky a dekoncentráciou vplyvu v tomto sektore. Sú to procesy, ktoré môžu obrátiť ekonomickú stagnáciu vidieckych regiónov na cestu k prosperite a rozvoju. Základným predpokladom je však dobre premyslený systémový prístup, začlenenie energetickej bezpečnosti medzi najdôležitejšie politické priority samospráv a jej postavenie do čela rozvojovej agendy regiónov.