Kto si žije nad pomery?

There are no translations available.

ZIMA 2012: O astronomických dlhoch štátov sa u nás začalo hovoriť po tom, čo sa ekonomický efekt padajúceho hypotekárneho domina z USA prelial do Európy, najmä však po zrútení ekonomiky Grécka, a po ňom aj Írska, Portugalska, Španielska a Talianska.


Kto si pozrie vydarenú vizualizáciu dlhov týchto štátov, zrejme mu padne sánka. Zlaté pravidlo radí najprv napočítať do sto a oboznámiť sa s kontextom, a až potom sa vyjadrovať k dlhom. Lenže nie všetci sa ním riadia.

Krajinám, ktoré sa ocitli na pokraji bankrotu, rýchlo prischol prívlastok PIIGS – prasatá, ktoré si žijú nad pomery (skratka je odvodená od začiatočných písmen anglických názvov týchto štátov: Portugal, Ireland, Italy, Greece, Spain).

V snahe predísť šíreniu nákazy do vlastných radov, predpísali partneri – so skutočnými pôvodcami problémov za chrbtom - krajinám PIIGS tradičný neoliberálny „ozdravný“ koktail škrtov a reštrikcií. Ním doteraz robili bolestivé výplachy podvýživeným rozvojovým krajinám, aby ich udržali v kondícii splácať úvery, ktoré väčšinou slúžili na to, aby umožnili kanalizovať z Juhu prírodné zdroje nevyhnutné na rozvoj vlastnej ekonomiky. Teraz bohaté štáty prvýkrát siahajú na pohodlie svojím periférnym susedom z vlastného klubu.

Pre našinca prežívajúceho deň od raňajok do večere je to vzrušujúce divadlo. Čosi ako time-out v mizernom zápase, v ktorom to nikomu nekope. Nielen odvádza pozornosť od vlastného marazmu k biede iných a od príčin kolabujúceho systému k pseudopríčinám, ale aj uvoľňuje potláčané emócie. Krčmy, autobusy, médiá a internet nechávajú spontánnym reakciám voľný priebeh. „O takom plate ako v Grécku, môžem ja iba snívať,“ nechala sa nedávno počuť cez verejný rozhlas herecká celebritka, ktorá sa nedlho predtým poplahočila na Rhodose. Ale oveľa viac toho vtedy nepovedali ani ďalší titulovaní diskutéri.

A oveľa viac toho nehovoria ani ďalší slovutní odborníci na ekonomiku, ktorých lamentácie o „živote nad pomery“ rezonujú v zvedavých ušiach okolo výčapných pultov. Príležitosť pochopiť hĺbku a previazanosť systémových defektov globálnej ekonomickej a finančnej architektúry, ktorú ponúka „grécka“ kríza, sa tak rozplýva v šume povrchných, ideologicky zaťažených a politicky usmerňovaných polemík. Tie v „lepšom“ prípade končia výpočtom „nevyhnutných“ rozpočtových verejných škrtov, v horšom brýzganím na nenažratých Grékov.

Kríza dlhov, ktorá zachvátila (zatiaľ) päť štátov Únie, je iba najaktuálnejším signálom dlhodobej neudržateľnosti globálneho ekonomického systému. Na jeho palube sú práve tak Gréci a Portugalci, Japonci a Američania ako aj Nemci či Slováci. Nie všetky vlády v štátoch PIIGS hospodárili nedisciplinovanejšie a hazardnejšie ako ich terajší terapeuti. Ich obnažené hospodárstvá zmietli vlny živelnej globalizovanej ekonomiky, ktorú sami budovali a absencia účinných vlastných obranných mechanizmov, o ktoré sa sami pripravili členstvom v menovej únii.

Ale aj keby sa to nestalo teraz a z týchto dôvodov, neexistuje racionálny dôvod myslieť si, že skôr alebo neskôr súčasný globálny ekonomický Titanic nepôjde ku dnu. Ide skôr o to, či spoločnosť nájde včas guráž na to, aby zmenila palubu a orientáciu.

Bez dlhu v súčasnom ekonomickom systéme totiž nemôže rásť spotreba ani ekonomika a bez rastúcej ekonomiky a spotreby sa nedajú splácať zúročené dlhy. Tento bludný kruh je základnou funkčnou schémou, ktorá – v súčinnosti s inými faktormi - limituje životnosť celého globálneho ekonomického systému. Žiadna úsporná kozmetika predpísaná pre väčšinu za bezbrehého plytvania elity nezmení tento bezperspektívny Titanic v obmedzenom priestore s konečnými zdrojmi v ekonomické perpetuum mobile.

Jedným z faktorov, ktoré ohraničujú ďalší rast materiálnej spotreby, je dostatok lacnej energie. Od priemyselnej revolúcie ju človek získava najmä z vyčerpateľných fosílnych zdrojov. Až doteraz vytĺkal z ropy, plynu a uhlia toľko energie, koľko potreboval na to, aby ekonomika rástla. Podiel fosílnych zdrojov na celkovom globálnom energetickom mixe stabilne prevyšuje 80 %.

Technologickí optimisti síce veria, že fosílne palivá raz nahradia obnoviteľné zdroje. Lenže možnosti zvyšovania ich podielu na energetickom mixe pri zachovaní súčasnej úrovni a trendu rastu spotreby energie sú obmedzené. Podiel výroby energie z obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energie oveľa viac závisí od znižovania konečnej spotreby ako od kvantitatívneho rastu výroby energie z obnoviteľných zdrojov.

Konzumná civilizácia už začína narážať na energetický strop. Jeho výška nezávisí od túžby Grécka, Nemecka ani Slovenska udržovať rast ekonomiky na dlh. Žiadna finančná skupina ani vláda nemá kompetenciu tento strop zvýšiť. Ten určujú konečné svetové zásoby fosílnych palív, ktoré sa tvorili milióny rokov a človek ich vyčerpá za niekoľko desaťročí. Zatiaľ - napriek ubúdajúcim rezervám, klesajúcej energetickej návratnosti a čoraz komplikovanejšej dostupnosti - celková spotreba fosílnych palív neklesá, ale stále rastie.

Je to hazard, ale svoju zvrátenú logiku má: aby vlády udržali rast ekonomiky – iba tak môžu splácať úročené dlhy, na ktoré čakajú banky – potrebujú stále viac energie. Tú zatiaľ môžu žmýkať v požadovanom množstve jedine z (rýchlo ubúdajúcich) fosílnych palív. Je to ako píliť si pod sebou konár, aby bolo čím na strome kúriť. Ale čo sa stane, keď vyschnú zdroje fosílnych palív, ktoré tvoria vyše tri štvrtiny spotrebovanej energie? O tom analytici pre istotu v správach nehovoria. Každý si to ale môže skúsiť predstaviť trebárs na sebe, svojej rodine, firme, v ktorej pracuje alebo v meste, kde žije.

Okrem energie sú ale aj iné – sociálne a environmentálne - faktory limitujúce udržateľnosť globálneho ekonomického systému. Určite k nim patrí miera majetkových a regionálnych rozdielov, rozpad stredných vrstiev a rast chudoby, kríza školstva, rast populácie, zmena klímy a mnohé ďalšie. Čím neskôr a neadekvátnejšie spoločnosť zareaguje na skutočné príčiny nebezpečných trendov vývoja týchto faktorov, tým dramatickejšie budú ich synergické efekty a tým komplikovanejšie a nákladnejšie budú aj adaptačné a mitigačné opatrenia. V krízových časoch sa iba ťažko rodia výhodné a stabilné riešenia. Čas v tomto prípade hrá proti človeku.

„Verejná diskusia“ vyprovokovaná gréckou krízou úplne obchádza aj skutočných pôvodcov dlhovej krízy.

Na permanentnom pranieri v médiách, parlamentoch aj v pohostinstvách sa ocitol verejný sektor – teda aspoň teoreticky demokratické inštitúcie. Pripisuje sa im plná vina za rastúci verejný dlh (prehliadajúc pritom dlh súkromný a fakt, že značnú časť verejného dlhu si skôr či neskôr privlastní súkromný sektor) a neproduktívne plytvanie týmto dlhom.

Niežeby verejné inštitúcie neplytvali a ich predstavitelia nemali maslo na hlave v korupčných aférach, tunelovaní a sprenevere verejných fondov. Ale – na rozdiel od korporácií – je už z definície ich poslaním hájiť verejný záujem. Ak tak nerobia, sú k dispozícii (aspoň teoreticky) demokratické procesy, ktorými sa dajú upravovať pravidlá tak, aby verejný sektor plnil svoju úlohu.

Korumpujú primárne korporácie – z definície nedemokratické inštitúcie. Ich ekonomický výsledok v súčasnom systéme závisí najmä od schopnosti maximalizovať a privatizovať zisk z ľubovoľného biznisu a socializovať jeho riziká a negatívne spoločenské a environmentálne externality. Najväčšie americké korporácie a finančné skupiny už tradične súbežne financujú republikánov aj demokratov, aby mali garantovanú politickú podporu bez ohľadu na volebný výsledok. Kauza Gorila a iné aféry u nás zasa naznačujú, že ani korporátni predátori na Slovensku až tak nezaostávajú za svojimi etablovanejšími vzormi vo vyspelých demokraciách.

Napriek tomu vo „verejnej diskusii“ nerezonujú v prvom rade výzvy po podriadení biznisu verejnému záujmu, ale sulíkovské recepty na ďalšiu demontáž sociálneho štátu a posilňovanie kompetencií korporácií na úkor verejnej správy.

Komu banky požičajú a za akých podmienok, neurčujú klienti, ale vlastníci bánk. Za bežných okolností banky profitujú z každého úveru, inak by ich neposkytovali. Riziko si dôsledne kvantifikujú v úrokoch, presne tak, ako si veľké korporácie do svojich podnikateľských a finančných plánov dopredu kalkulujú pokuty za porušovanie zákonov. Obchodovanie s rizikom je súčasťou ich podnikania, a teda aj zdrojom zisku. Zamestnanci bánk bývajú finančne zainteresovaní na objeme poskytnutých úverov aj v rizikových oblastiach, a nebolo to inak ani v prípade nesplatiteľných pôžičiek pred prasknutím hypotekárnej bubliny v USA.

Napriek tomu sú za zlé úvery kriminalizovaní a postihovaní klienti, nie banky.

Zisky bánk ohrozené krízami väčšinou sanujú vlády záchrannými balíčkami financovanými z verejných dlhov. V čase, keď kulminujú drastické finančné dôsledky bezohľadnej úverovej politiky bánk a vlády tvrdými opatreniami nútia ľudí uťahovať si opasky, odmeny bankových manažmentov sú stabilizované na sumách, ktoré si vie predstaviť iba človek s dostatočnou dávkou fantázie. Paradoxne, práve vtedy kulminuje intenzita posolstiev analytikov o „živote ľudí nad pomery“ a bizarné variácie tejto tézy sa stávajú mediálne najaktraktívnejším žánrom.

Manipulovaný „verejný diskurz“ si tak namiesto podstaty a širších súvislostí problémov berie na paškál obete. Pranieruje ľudí za to, že si prejedajú budúcnosť, neinvestujú do nej a žijú na dlh, ignorujúc fakt, že čoraz väčšia časť spoločnosti sa stáva nedobrovoľnými otrokmi ekonomického systému, založenom na dlhu. Je to tisíckrát osvedčený trik mocných - znivelizovať ich podiel zodpovednosti za problémy na celú spoločnosť v duchu falošného a naivného hesla „Veď všetci nesieme svoj (rovnaký) diel zodpovednosti !“ Udržiava otupenú pozornosť vyčerpanej spoločnosti v bezpečnej vzdialenosti od skutočných pôvodcov kríz, ktorí prosperujú, keď spoločnosť bankrotuje.

 

Odporúčané súvisiace články:

Adam Votruba: Čas dluhů
Jiří Pehe: Kapitalismus bez dluhů je ryba bez vody
Adam Votruba: Jsou dluhy z hlediska ekonomie dobré, či zlé?
Ivan Lesay: Dlh a trest
Ilona Švihlíková: Dluh jako cesta do otroctví
Jiří Šteg: Státní dluh – ekonomický problém nebo mocenský nástroj?
Adam Votruba: Dva mýty o státním zadlužení

Foto na titulnej stránke: morgueFile.

Share

Back

Priatelia Zeme-CEPA, občianske združenie

sídlo:

Nám. Pod krížom 65,976 33 Poniky - Ponická Huta, tel/fax: 048/ 419 3718, tel: 048/ 419 3719 alebo 419 37 18

pobočky:   Komenského 21, 974 01 Banská Bystrica, tel/fax: 048/ 412 3859
Karpatská 11, 811 05 Bratislava, tel./fax: 02/ 5244 2104
email: cepa@priateliazeme.sk